Svedectvo - Michal

Každé povolanie je dar a je absolútne jedinečné. Je to Boh, ktorý jemným a nenásilným spôsobom pozýva každého jedného človeka na Zemi odpovedať na volanie milovať Ho. A ja sa aspoň trošku pokúsim priblížiť to, ako som toto volanie začul ja.

Vyrastal som, nazvime to, v normálnej katolíckej rodine a viera mi už od malička nebola cudzia. Rodičia mňa i moje dve sestry viedli k pravidelnej rannej či večernej modlitbe a spolu sme ako rodina chodievali na svätú omšu dvakrát do týždňa: v nedeľu a na „detské“ sväté omše v piatky. Už ako štvorročný som začal miništrovať. Zo začiatku to bolo s mojím otcom a neskôr som bol schopný i sám slúžiť pri Pánovom oltári. Myslím, že to bola práve táto služba, ktorá mi pomáhala stále viac a viac prehlbovať svoj vzťah k Bohu a najmä úctu k Najsvätejšej sviatosti, pri ktorej tajomstvách som mohol byť tak blízko.

Keď som mal asi jedenásť rokov, začal som chodiť každý deň na svätú omšu, a to najmä preto, aby som mohol pomáhať v kostole ako miništrant, pretože cez týždeň bolo bežné, že bol kňaz pri oltári sám. Čas druhého stupňa základnej školy bol práve ten, kedy som postupne začal budovať svoj osobný vzťah s Pánom a začal si i sám klásť otázky, prečo vlastne verím a chcem veriť. Bolo to častokrát aj náročné, lebo som sa cítil trochu sám v živote viery, keďže vo farnosti boli všetci mladí buď aspoň o dva roky starší ako ja, alebo mladší. Keďže som chodil na štátnu základnú školu, ani tam som sa veľmi nestretol s oporou, ale skôr s výsmechom a nepochopením, keďže som sa nechcel tajiť tým, že som veriaci a že aktívne miništrujem. Musím ale podotknúť, že v tomto období som nijako nevnímal, že by ma Pán osobitne pozýval ku kňazskému alebo zasvätenému životu. Jednoducho som bol rád pri Ňom pri sláveniach a snažil sa žiť radostný život v rodine, farnosti a škole najlepšie, ako som bol schopný.

Veľa sa toho zmenilo v ďalšej fáze môjho života, a to odchodom na internát a na cirkevné Gymnázium sv. Cyrila a Metoda – GCM. Veril som, že práve tu si konečne nájdem dobrú partiu priateľov, s ktorými budem môcť otvorene zdieľať život viery v spojení s bežnými radosťami, ako sú šport či spoločenské hry. A okrem toho som veľmi dúfal, že by som si mohol nájsť aj fajn veriace dievča. Veď kde inde hľadať, ako na katolíckom gymnáziu 😉?

Netrvalo dlho a našiel som si super partiu chalanov, s ktorými sme spolu chodili na omše, hrávali vždy poobede BANG!, modlili sa, športovali a vedeli sa normálne porozprávať skoro o čomkoľvek. Aj život mojej viery začal naberať väčšie obrátky. Ku každodennej omši sa pridali ruženec, Korunka Božieho milosrdenstva a aj adorácie, ktoré sme mávali v rámci programu na internáte. Tým, že som mal kaplnku naozaj iba na pár krokov od izby, bolo mi prirodzené a jednoduché tam ísť.

Kľúčovým sa však stal moment, keď som sa dopracoval aj k druhej časti mojich očakávaní, ktoré som od GCM mal. Znie to ako klišé, ale zaľúbil som sa do jednej spolužiačky z mojej triedy. Dalo by sa o tom písať celkom veľa, ale pre pohodlie čitateľa to skrátim na to najpodstatnejšie. (Kto by chcel viac detailov, nech pokojne podá prihlášku do seminára a pri káve alebo pive to môžeme prebrať podrobnejšie.) Povedzme, že moje city neboli spočiatku opätované, a tak som sa snažil chytať všetkého, čoho sa dalo. Značne to pomohlo môjmu duchovnému životu. Ako? Napríklad som zistil, že chodieva (alebo aspoň sa snaží) na ranné omše o 6:00 do kostola vedľa internátu, a tak som tam začal chodiť miništrovať. Raz som zachytil info, že sa modlieva Pompejskú novénu s kamarátkami, a tak som začal aj ja. Veď keď tak, ju viem pozvať na „jeden“ ruženec spolu. Jednoducho som hľadal všetky možné príležitosti, ako jej byť nablízku, a celkom sa mi to aj darilo. Stali sa z nás „dobrí priatelia“, ako mi bolo neskôr aj podotknuté, že to tak je a aj navždy zostane.

„Friendzone“ nie je veľmi ľahký, ale čo sa s ním dá robiť? Tak som si poplakal a vylial srdce pri Tom, ktorý mi vždy rozumel, hoci ja som nie vždy rozumel Jemu. Jednoducho som mu povedal: „Pane, nech sa stane tvoja vôľa. Ak má byť šťastná s niekým iným, budiž.“ Sám som nevedel, čo som to Bohu vlastne povedal a aké ťažké je tieto slová aj skutočne žiť. Ale nakoniec netrvalo dlho a dali sme sa aj tak dokopy. Bol to krásny čas a mal som všetko, po čom som túžil: úžasné dievča, partiu priateľov, vzťah s Bohom bol v poriadku (viac-menej), škola mi tiež išla a mal som kvantum mimoškolských aktivít, ktoré ma napĺňali.

Malo to však jeden malý háčik. Bolo to plné MŇA a toho, čo iba JA chcem v živote. Áno, Boh mi to do značnej miery požehnal, ale úprimne, veľmi som sa nepýtal na to, aký má On plán pre mňa. A nemyslite si, samému mi to nedošlo. Práve v tomto období sa ma dosť ľudí začalo vypytovať, či sa nechcem stať kňazom, a mňa tieto otázky neuveriteľne vytáčali: „Teraz? Keď mám všetko, čo som chcel?“. Ani som sa nad tým nezamýšľal, jednoducho som to odmietol.

Raz mi ale jeden kňaz počas duchovnej obnovy dosť prehovoril do duše. A bolo to iné, tak nenásilné – doteraz si tie slová pamätám. Vravel, že je pekné, že mám fajn dievča a že som šťastný, veď Boh chce moje šťastie. Ale mám zostať slobodný a aj Boha nechať slobodného a byť citlivý na to, kam ma volá. Pozval ma k tomu, aby som zasvätil svoje povolanie Panne Márii, veď tým nič neriskujem. Veď ak ma Pán volá ku kňazstvu, aspoň to zistím, a ak nie, tak sa vlastne nič nezmení. Aj tak som mal na neho nervy, že čo mi fušuje do života, a dobre sme sa na tom s mojou priateľkou zasmiali. Ale tie slová vo mne neskôr stále viac hlodali, až som si nakoniec povedal, že nemôžem utekať pred Božou vôľou, nech je akákoľvek.

A tak som počas každotýždňovej adorácie na internáte jednoducho povedal Bohu: „Tu som, rob si, čo chceš, len mi nejako ukáž, čo mám robiť. Chcem plniť tvoju vôľu.“ Práve počas jednej z týchto adorácií som pocítil niečo, čo sa veľmi ťažko opisuje. Akúsi obrovskú radosť a lásku, ktorá ma celého naplnila, keď som hľadel na monštranciu. Vnímal som bázeň a pokoj. Bol som tam ja a On. A volal ma. Volal ma odpovedať na túto Lásku mojou láskou, a to úplne a bez výhrad. Viem, že láska k Bohu sa nevylučuje s láskou k dievčaťu, ale vedel som, že ak sa mám a chcem dať Bohu celý, tak toho nie som schopný po jej boku. Vnímal som dilemu „buď – alebo“. Trvalo, kým som sa utvrdil v tom, že naozaj chcem dať Bohu takto všetko, ale nedokázal som sa pred priateľkou tváriť, akoby sa nič nedialo. Vnímala, že sa niečo deje, a tak, aby som sa nezahrával s jej citmi, som jej to radšej povedal. Nebolo to ľahké ani pre mňa a už vôbec nie pre ňu, ale nedokázal by som sa pretvarovať. Len by som jej tým viac ublížil. Toto sa udialo na jar 2019, v mojom druhom ročníku na strednej.

Zvyšné dva roky neboli ľahké, lebo sme boli s už bývalou priateľkou v spoločnej partii priateľov a nechceli sme, aby sa rozpadla. Snažili sme sa zostať priateľmi, čo sa do značnej miery aj darilo, hoci to nebolo ľahké ani pre jedného z nás. Pre úplnosť dodám už len jednu časť môjho príbehu, a to maturitný ročník, ktorý bol veľmi zaujímavý a v mnohom očisťujúci. Bolo to hneď v septembri na začiatku školského roka. Keď som si musel podať prihlášku na predmety, z ktorých som chcel maturovať, prišla na mňa obrovská úzkosť z pohľadu na budúcnosť a s uvedomením si toho, že ju mám vlastne stále rád. Nevedel som, čo mám robiť. Všetko sa mi zrútilo ako domček z karát. Kládol som si otázku, či som si to celé len nejako nevsugeroval, aj pod vplyvom všetkých tých otázok, či nechcem byť kňazom. Cítil som sa akoby na križovatke dvoch ciest, ktoré vedú úplne opačným smerom. Bol som už zúfalý a nemohol som kvôli tomu ani spávať.

Tak som sa išiel opýtať nášho školského kaplána, čo mám robiť: že cítim povolanie ku kňazstvu, ale zároveň stále ľúbim to dievča a neviem, čo mám s týmto chaosom vo mne robiť. Poradil mi niečo, čomu som vtedy ani za mak nerozumel a vlastne tomu doteraz celkom nerozumiem. A to, aby som išiel za ňou a povedal jej o tom, čo prežívam. Absolútne šialenstvo. Veď tým jej dám takú falošnú nádej a môžem ublížiť ako nikdy predtým. Ale nevedel som, čo iné, a tak som to skúsil. Išli sme sa spolu prejsť do nitrianskeho parku a povedal som jej všetko, čo prežívam. Medzi riadkami som vlastne dával najavo, že potrebujem objatie, že ju chcem mať pri sebe a že mi vlastne chýba. A vtedy sa mi zase ukázalo, aké je to úžasné dievča. Dala si odo mňa odstup a povedala mi, že sa bude za mňa modliť, aby som správne rozlíšil, čo odo mňa Pán chce. Ja som nechápal. Keby ma objala, bol som ochotný zahodiť všetko a vrátiť sa k nej v tom momente.

Nestalo sa, ale bola mi oporou inak. Bola a stále mi je skutočnou priateľkou, ktorá nehľadela na seba, hoci na to mala ideálnu príležitosť. Ten priestor, a určite aj jej modlitba, mi pomohli postupne rozlíšiť jednu dôležitú vec: ja som slobodný a Boh chce moje šťastie a nič iné. A nech by som sa rozhodol akokoľvek, či už pre vzťah a manželstvo, alebo pre kňazstvo a zasvätený život, On bude stáť pri mne a bude šťastný. Je jedno, kto si čo myslí. Je to výhradne o mne a o Ňom.

A tak som sa slobodne a z lásky rozhodol. Lebo láska je odpoveď na všetky životné cesty, ktoré sa nevylučujú, ale naopak, v Bohu sa dopĺňajú a dávajú zmysel. A keďže čítate tieto riadky, tak je asi jasné, ako som sa rozhodol. Verím, že sa vám môj príbeh páčil, že sa vás dotkol a možno i povzbudil k tomu, aby ste v slobode o krok odvážnejšie odpovedali ÁNO na Božie volanie. Nech už je akékoľvek.