Často kladené otázky

Úlohou kňaza je získavať ľudí pre Ježiša a privádzať ich k nemu. Robí to predovšetkým ohlasovaním Božieho slova a slávením Eucharistie. Avšak k podstate jeho poslania patrí aj vysluhovanie sviatostí – najmä krstu, sviatosti zmierenia a Eucharistie, pomazanie chorých a asistovanie pri uzatváraní manželstva (za určitých podmienok udeľuje aj sviatosť birmovania). K tomu patrí aj primeraná starostlivosť o ľudí v ich každodenných potrebách.

Povolanie je „volanie Boha“, aby človek urobil vo svojom živote konkrétne rozhodnutie pre neho a jeho kráľovstvo. Je to „špeciálne volanie“ v konkrétnom stave života. Avšak základným povolaním každého človeka je svätosť, ktorá spočíva v láske a službe Bohu, v dodržiavaní jeho prikázaní a tiež v láske a službe blížnym.

Cieľ tohto „špeciálneho“ alebo nadprirodzeného povolania sa úplne zhoduje s cieľom prirodzeného povolania: hľadať a nachádzať Boha vo svojom živote. Je niekoľko spôsobov, ako sa dopracovať k tomuto cieľu, avšak osobné volanie je tým najlepším spôsobom svätosti. Toto špeciálne povolanie sa prejavuje buď kňazským alebo rehoľným povolaním, alebo osobitným zasvätením sa v stave panenstva. Týmto povolaním sa vôbec nepodceňuje cesta manželského života, pretože aj manželstvo je cestou k svätosti.

Najistejším spôsobom je každodenná modlitba, cez ktorú Boh zjavuje svoj plán s mojím životom. Vtedy nie je ani tak potrebné pýtať sa: „Čo budem robiť, keď dospejem?“, ako skôr si položiť otázku: „Ježišu, čo chceš, aby som urobil?“ A pozorne si vypočuť jeho odpoveď. Prvým miestom odhalenia Ježišovej odpovede je moje srdce. Dôležité je preto počúvať Božiu odpoveď viac srdcom ako ušami. Do tohto procesu rozlišovania povolania musí byť zapojená aj Cirkev cez svojich zástupcov, ktorými sú seminárni a iní cirkevní predstavení. Posledné slovo má miestny biskup, ktorý dáva svoj súhlas alebo nesúhlas s kandidátom na kňazstvo. Celý tento proces rozlišovania prebieha na viacerých úrovniach.

Ak aj neodpovieš na Božie volanie, stále môžeš byť do určitej miery šťastný na tejto zemi a dosiahnuť spásu, teda večný život; ale môže to byť zložitejšia cesta životom. Preto je dôležité nielen správne rozpoznať svoje povolanie, ale aj správne sa rozhodnúť. Je samozrejmé, že pri každom povolaní sa vyskytnú aj problémy a prekážky – a dokonca ani dosiahnuté kňazstvo nie je poistkou proti utrpeniu. Napriek tomu ukrýva v sebe veľkú radosť práve z toho, že človek svoj život dokázal úplne odovzdať Ježišovi.

Väčšina kňazov prežíva vo svojom vnútri spokojnosť so svojím povolaním! Kňazský život totiž prináša mimoriadne pestrý a plodný život. V súčasnosti médiá často predstavujú kňazov viac z negatívneho, ako pozitívneho pohľadu: akoby väčšina z nich bola nešťastná, frustrovaná a na všetko nahnevaná; nehovoriac o vytváraní obrazu akejsi násilníckej povahy kňaza. Je to úplne sfalšovaný obraz kňazstva.

Vzdať sa vo svojom živote niečoho tak veľkého, ako je manželstvo a rodina kvôli Kristovi, je silným znamením pre tento svet, ktorý stráca zmysel pre akúkoľvek obetu! Kristus je ten, ktorý má cenu nielen dočasnej obety, ale aj života. Samozrejme, nie je to ľahké; ale ani manželský život nie je o ružiach, ak by to tak bolo, určite by nebolo toľko rozbitých vzťahov. Každé povolanie, kňazské aj manželské, si vyžaduje veľké osobné obete a nemá byť útekom jedného pred druhým. Avšak ak je v nich prinášaná obeta z lásky, vtedy sa mení na radosť z obety. Ako to raz zaujímavo vyjadril aj jeden kňaz: „V mojom živote ma nikto nikdy nenazve otcom, ale tisíce ma budú volať: otče.“

Aj keď táto otázka patrí v tejto dobe k často diskutovaným, je nepravdepodobné, že by sa tak stalo, pretože celibát je v súčasnej Cirkvi stále pokladaný za osobitný dar, o ktorom sa verí, že Boh tento dar, ktorý je primeraný kňazom Nového zákona, štedro udelí, ak oň pokorne a vrúcne prosia nielen tí, čo majú prijať kňazskú vysviacku, ale aj celá Cirkev.

Možno by si kňazstvo zvolilo viac mužov, ale skutočná otázka je, či by to naozaj pomohlo Cirkvi? Ako spomínajú viacerí pápeži vo svojich dokumentoch, celibát pre nebeské kráľovstvo je stále mocným svedectvom o tom, že Ježiš je skutočný a že kvôli nemu stojí za to žiť, obetovať sa a zomrieť. Ak Ježiš nie je pre mňa reálnym, tak aj celibát bude zbytočným. Napriek týmto debatám, počet kňazských a rehoľných povolaní za posledných tridsať rokov rapídne vzrástol: v Afrike vzrástol o 394 %, v juhovýchodnej Ázii o 152 %, v Strednej Amerike o 165 %, v Južnej Amerike o 253 %! Naopak, v USA a západnej Európe poklesol o 60 % a 13 %. Problémom však nie je celibát, ale komplikovaný spoločenský vývoj v súčasnom svete.

Samota je z času na čas prítomná v každom spôsobe povolania. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti. Aj manželské páry sa môžu dostať do fáz osamelosti, a pritom majú svojich životných partnerov a deti. Kňazský život je vypĺňaný mnohými ľuďmi. Je to jedna z radostí kňazského života. Sprevádzajú ľudí v najdôležitejších okamihoch ich života: od chvíle očakávania počatého života, cez prijímanie sviatostí až po chorobu i smrť. Mnoho kňazov po čase zažíva skôr iný problém: je len veľmi málo času na prežívanie osamelosti. Ak sa predsa len kňaz cíti byť osamelým, Ježiš je ten, ktorý môže vyplniť jeho prázdnotu tak, ako to robí so všetkými ľuďmi v každom povolaní.

Pretože kňazi nemajú rodiny a žijú jednoduchým životom, nepotrebujú veľa peňazí. Napriek tomu dostávajú dostatok peňazí na nákup potrebných potravín, nákup a údržbu vozidla, dovolenku a vykonávanie bežných voľnočasových aktivít. Tak ako každý, kto je zamestnaný a vykonáva svoje zamestnanie, i keď u kňazov hovoríme skôr o povolaní, dostávajú mesačnú mzdu.

Aj diecézni kňazi si môžu svoj voľný, prípadne dovolenkový čas vyplniť tým, čo je pre nich relaxom, avšak má to byť v zhode s kresťanským spôsobom života. Mnoho kňazov vo svojom voľnom čase rozvíja športové aktivity, relaxuje v prírode, navzájom sa navštevujú, využívajú rôzne ponuky z oblasti kultúry a umenia, ale aj fyzicky pracujú či zaoberajú sa tým, na čo im v bežných dňoch nezostáva čas, ako je skúmanie nových historických či teologických poznatkov. Kňazi majú teda podobné záujmy ako ostatní ľudia.

Určite to nie je ľahká cesta. Ak si zmaturoval, respektíve zložil inú požadovanú skúšku dospelosti, musíš prejsť aj požadovaným vstupným testom, potrebným k prijatiu na teologické štúdiá, ktoré sa súčasne prelínajú aj so seminárnou formáciou. Prvý rok v seminári je takzvaný propedeutický, počas ktorého by si mal za pomoci seminárnych predstavených intenzívne rozpoznávať znaky svojho povolania, súčasne absolvovať niektoré prednášky z určených disciplín a, samozrejme, rozvíjať aj svoj duchovný život. Po tomto úvodnom roku ťa čaká päťročné teologické štúdium, ktoré v sebe zahŕňa aj dvojročné filozofické štúdiá. Celé štúdium sa končí odovzdaním diplomovej práce a štátnymi skúškami. Okrem tejto intelektuálnej formácie súčasne prebieha aj ľudská, spirituálna a pastoračná formácia, ktorá sa končí prijatím diakonátu a po ročnej praxi aj kňazstva. Vyznieva to komplikovane, ale neboj sa: seminár je úžasný osobný zážitok, ktorý sa už nikdy nezopakuje! Je to miesto nielen osobnej skúšky, ale aj veľkej Božej milosti, ktorú ti Boh štedro prejaví všade tam, kde to najviac budeš potrebovať. Tento čas je veľmi cenným časom, ba možno povedať, že je pre každého osobným darom.

Áno. Je to nielen potrebné, ale aj dôležité. Kňaz totiž musí mať pevné základy viery, ktoré okrem hlbokého duchovného života potrebujú stáť aj na solídnom teologickom poznaní. Kňazi musia byť minimálne tak vzdelaní vo svojom odbore ako ľudia, ktorým slúžia. Inak strácajú rešpekt a autoritu. Ak každá duša má veľkú cenu pre Boha – musí mať aj pre kňaza. Kňaz má byť nablízku nielen jednoduchým, ale aj vysoko vzdelaným ľuďom, aby im tiež pomohol prísť bližšie k Ježišovi a ku konečnej spáse.

Kandidát na kňazstvo má byť praktizujúcim a oddaným katolíkom. Taktiež častým účastníkom slávenia Eucharistie nielen v nedeľu, ale aj v týždni, nechýba uňho každodenná modlitba, ako aj snaha žiť svoj život podľa Božích prikázaní a ochotne poslúžiť blížnemu. Ďalej by mal byť duševne, emocionálne a fyzicky zdravý, aspoň priemerne inteligentný, a nakoniec otvorený pre plnenie Božej vôle. Máš tieto vlastnosti?

V žiadnom prípade! Väčšina zodpovedných za pastoráciu povolaní tvrdí, že jediný spôsob, ako získať určité vedomosti o povolaní ku kňazstvu, je vstúpiť do seminára a preskúmať sa. Táto realizácia bude jasnejšia a zreteľnejšia, ak sa ocitneš v prostredí, v ktorom sa každý snaží hľadať odpoveď na rovnakú otázku. Mnoho mužov vstúpi do seminára, zostane rok alebo dva, a potom odíde. Vďaka tejto osobnej skúsenosti sú neskôr lepšími katolíkmi, ako boli predtým!

V kňazstve nie sú nudné chvíle! Každý deň je pre kňaza veľkou výzvou, na ktorú musí odpovedať, a každý večer si musí pred seba položiť otázku: „Pane, odovzdal som sa dnes tebe úplne?“ Je to úžasná odpoveď, ak môže odpovedať kladne. Kňazstvo je zaujímavé a nesmierne napĺňajúce, lebo aj ľudia sú zaujímaví. Lenže títo ľudia veľmi potrebujú kňazov.