Svedectvo - Dominik

Ako každý príbeh povolania je špecifický, tak aj ten môj je originálny a jedinečný, s ktorým by som sa chcel s vami v nasledovných riadkoch podeliť a porozprávať vám, ako si ma Pán povolal za svojho učeníka a akým spôsobom si ma vedie po tejto ceste. 

Keď mám rozprávať o svojom povolaní, tak jeho dôležitou súčasťou je moja rodina. Rodičia sa o mňa od detstva starali s láskou a odovzdávali mi živý príklad viery. V rodine sme sa spoločne modlili a chodili sme do kostola. Nikdy ma nenútili, ale vzbudzovali vo mne túžbu po živote s Pánom. Významným momentom môjho detstva bolo, keď som pred prvým svätým prijímaním začal miništrovať. Otvoril sa mi tak duchovný svet, postupne som vstupoval do života farnosti, a tak som mohol byť každodenne na sv. omši a slúžiť Bohu pri oltári. Ako malý chlapec som to nevnímal, ale teraz, odstupom času môžem povedať, že povolanie a služba miništranta bola prvým impulzom môjho duchovného povolania. Vtedy som si to neuvedomoval, ale dnes viem, že to bolo to prvé volanie: „Poď za mnou a nasleduj ma.“ Pán vzbudil vo mne túžbu po duchovnom povolaní, na ktorú som počas nasledujúcich rokov odpovedal. Moje detstvo bolo z väčšieho času prežité v kostole, v blízkosti oltára. Pamätám si, že v tomto období sa vo mne ozývala túžba po kňazskom povolaní najmä vtedy, keď som videl nášho pána farára ako s radosťou slúži pri oltári a ako svoj čas venuje ľuďom. Bol našim duchovným otcom, ktorý nám zjavoval lásku nebeského Otca. Ako miništrantom sa nám veľa venoval, pripravoval pre nás stretnutia a trávil s nami čas. Takto sa vo mne túžba stať sa kňazom stále rozvíjala. Ľudia v kostole mi často hovorievali: „Z teba bude kňaz, pôjdeš do seminára...“ Ja som to však nemal rád, radšej som vždy povedal, že nie, nebudem kňazom, ale v srdci som cítil, že Pán ma pozýva do služby. 

Ako čas plynul a ja som dospieval, nastával čas, kedy bolo potrebné vybrať strednú školu. Možností bolo viacero, ale nakoniec som bol prijatý na Gymnázium sv. Františka z Asissi v Žiline. To tiež vnímam ako Božie riadenie, pretože som tu prežil čas dozrievania povolania, a tak sa toto obdobie stalo významnou súčasťou mozaiky môjho povolania. Nástupom na gymnázium sa začala ďalšia etapa môjho života. Bol to predovšetkým čas otázok, hľadania a zamýšľania sa na sebou samým, nad mojím poslaním. Hlbšie som vstupoval do svojho vnútra a vzťah s Pánom sa rozvíjal. V modlitbe som sa ho pýtal na to aké je moje povolanie? Mám ísť cestou duchovného povolania? Alebo mám ísť cestou manželského života? Čo je tým pravým zmyslom môjho života? Rozhodnutie pre duchovné povolanie sa v tomto čase rodilo v mojom srdci postupne. To, že som sa rozhodol vstúpiť do kňazského seminára nebolo rozhodnutie zo dňa na deň, ale bolo to rozhodnutie, ktoré sa skladalo z množstva malých každodenných otázok a odpovedí, ktoré som predkladal Pánovi, na ktoré mi odpovedal. Nebolo to však vždy iba ideálne, častokrát prichádzali aj pochybnosti a neistota. Je to naozaj tá správna cesta? A chce to odo mňa Pán? Nie je to len moja predstava? Mám na to predpoklady a danosti? V mojom srdci sa odohrával boj, avšak Pán mi prinášal v tomto období pokoj. Dával sa mi poznať vo svojom slove, v Eucharistii, ako aj v rôznych situáciách a v rozhovoroch, ktoré ma posúvali a upevňovali v konečnom rozhodnutí vstúpiť do kňazského seminára. Odpoveďou na otázku prečo sa chcem stať kňazom bolo a stále je, že chcem milovať Pána nadovšetko, prijímať jeho lásku a odovzdávať ju druhým. 

Vstupom do seminára sa začala ďalšia nová etapa môjho života, počas ktorej som stále viac vnikal do svojho vnútra, odkrýval som svoje srdce pred Pánom a v úprimnosti som rozlišoval povolanie ku kňazstvu. Pán si ma viedol ako svojho učeníka a cez svoje slovo ma uisťoval o svojej prítomnosti a odpovedal, že si ma vyvolil, aby som sa stal kňazom, a tak ohlasoval radostnú zvesť evanjelia a vysluhoval sviatosti. V seminári si Pán zo mňa utvára svojho učeníka, ktorý má byť najprv s ním a potom môže ísť ohlasovať jeho slovo. Štúdiom vnikám do tajomstiev spásy a neustále sa učím kráčať vo vzťahu s ním a plniť jeho vôľu. Počas obdobia rozlišovania a upevňovania povolania prichádzali aj rôzne otázky, pochybnosti a skúšky, ktoré ma posúvali vpred. Pán si ma v tom všetkom viedol, bol mi verný a nedovolil ma skúšať nad moje sily, ale so skúškou mi dal aj schopnosť, aby som to vydržal. Život v seminári zároveň vytvára aj priestor pre budovanie bratských vzťahov s ostatnými seminaristami a som vďačný za priateľstvá, ktoré medzi nami vznikajú. 

 Uvedomujem si, že kňazstvo je nezaslúžený dar, ale verím, že Boh si ma bude viesť svojou milosťou a posilňovať ma svojím Duchom Svätým. Dar kňazstva ostáva pre povolaných aj naďalej tajomstvom, ktoré nie je možné pochopiť rozumom, no aj tak sa teším na službu v Pánovej vinici. Chcem byť tým, cez ktorého bude nebeský Otec konať v životoch druhých ľudí. To, čo vnímam na službe kňaza ako najdôležitejšie je byť s Kristom, počúvať jeho slovo, hovoriť o Božej láske druhým a byť im nablízku v ich trápení.