Svedectvo - Lukáš

Nikdy som poriadne nevedel čím chcem byť, ale od mala som v sebe zakusoval takú nenásilnú, čistú, detskú túžbu plniť Božiu vôľu. Táto túžba vo mne spôsobovala odovzdanosť Božiemu plánu aby mohol so mnou pracovať tak ako on chce. Keď sa spätne pozerám na svoj život, vnímam láskavú a jemnú prítomnosť Pána, ktorý mi v živote udával smer. Od prvého svätého prijímania som začal miništrovať, túto službu som miloval. Ako miništranti sme sa po svätej omši modlievali túto modlitbu: „Pane prosíme ťa, udeľ niektorému z nás milosť kňazského povolania“. Raz po tejto modlitbe sa nás opýtal jeden starší kňaz: „A čo keď si vás Pán povolá?“ - Toto bol moment skutočného vnútorného rozhodnutia, kedy som Bohu povedal: „Ak chceš, povolaj si ma, ale sprav to tak, aby som pochopil , že ma voláš.“ Možno si myslíš, že som kládol Bohu podmienky, podľa mňa nešlo o podmienky, skôr o vyjadrenie pôvodnej túžby, ktorú som v sebe rozpoznával a strážil. Akoby to bol už moment kedy sa tá skrytá túžba stala konkrétnou. Použil by som prirovnanie: Predstav si, že ti kamarát povie, že ide na výlet. Síce mu popraješ príjemný čas, no popritom tajne dúfaš, že zavolá aj teba. Samozrejme dokážem tieto myšlienky formulovať do slov zrozumiteľnejšie až v súčasnosti, vtedy som toho nebol schopný, uvedomujem si však, že tá túžba, ktorá tam bola už na začiatku, je vo mne dodnes, o mnoho jasnejšia. Na tento moment rozlíšenia počas modlitby po sv. omši a otázke kňaza som viackrát potom nemyslel, ale tá otvorenosť voči volaniu Pána mi zostala. Ako som dospieval, rozhodol som sa modliť za rozpoznanie životného povolania. Zlom nastal až na gymnáziu v prvom ročníku, počas kvetného víkendu, bola to akcia pre mladých v roku 2019, vtedy počas adorácie bola možnosť, že sa za nás kňazi pomodlia. Pred tým som sa ničoho podobného nezúčastnil, bolo to skôr cudzie, nepoznané. Môj birmovný otec mi povedal, že ak chcem, môžem sa pridať. Chcel som ísť, pridal som sa, a ako som čakal na modlitbu, nevedel som, čo poviem, keď sa tam dostanem, bol som nervózny, uistil ma však, že mám povedať, čo budem chcieť, ale aby to bolo s dôverou a otvoreným srdcom. Kým som ešte čakal v rade, takto som sa modlil: „ Bože, ja neviem, čo to znamená s dôverou a otvoreným srdcom, ale som tu, povedz mi čo Ty chceš.“ Paradoxné na tom je azda to, že práve to bolo s dôveru a otvoreným srdcom. Páter, ktorého som nikdy pred tým nestretol, mi povedal slová, ktoré som naozaj nečakal, zostal som zaskočený. Ponúkol mi veci z môjho života, ktoré nemohol poznať a povedal aj: „Ty budeš mať pastierske povolanie. Neviem, či to bude kňazstvo, ale na to musíš prísť ty.“ Dodnes pred samotným momentom cítim bázeň. Po modlitbe bolo možné vytiahnuť si myšlienky z veľkého kovového kríža, ktorý bol na to prichystaný, myšlienka, ktorú som si vytiahol znela: „Chcem, aby si bol šťastný.“ Tu som sa prvýkrát pevne rozhodol, že dávam Bohu svoje definitívne áno, síce možno trochu naivné, ale predsa bolo čisté. Všetok ostatný čas, než som sa hlásil do seminára, som mohol z Božej milosti ostať verný tomuto „áno“, ktoré som mu dal a hoci boli aj náročné chvíle, toto povolanie, ktoré mi Boh daroval, som nechal dozrievať. Nehľadal som zadné dvierka, alebo možnosť úniku, preto, keď prišiel čas hlásiť sa na vysokú školu, podal som prihlášku na štúdium teológie a do kňazského seminára. Na inú vysokú školu som sa nehlásil. Sprevádzali ma pri tom myšlienky: „Chcem ísť za tebou Bože a nerobiť si zadné dvierka. Buď ma chceš alebo nie.“ V súčasnosti som druhák a síce si uvedomujem, že ma čaká ešte pomerne dlhý čas strávený v seminári, stále mám túžbu zotrvať v rozhodnutí, ktoré rástlo od obdobia, kedy som ako malý miništrant stál pri oltári. Môj súhlas, ktorý nabral novú formu počas kvetného víkendu 2019, si chcem stále každý deň obnovovať, aby som raz podľa Jeho vôle mohol byť aj Jeho kňazom.