Svedectvo - Matej

Moji rodičia ma od detstva viedli k viere. Každú nedeľu sme chodievali do kostola na svätú omšu. Počas prípravy na prvé sväté prijímanie, som chodieval spolu s bratom aj miništrovať. Veľmi ma to bavilo a vtedy som už ako malé dieťa pomyslel na to že by som chcel byť tým ujom pri oltári v tom čudnom oblečení. No po prvom svätom prijímaní som začal chodiť do kostola s odporom. Veľmi rýchly obrat, čo? Po skončení základnej školy som nastúpil na novú strednú školu. Nová škola, nový ja. Zároveň som dovŕšil vek 15 rokov a nastal čas zapísať sa na birmovku. Bral som to ako povinnosť a vtedy som chcel z toho aj vyťažiť 💸. No príprava, ktorú som absolvoval to zmenila. Začal som si uvedomovať s čím a hlavne s KÝM mám dočinenia, a začalo ma to napĺňať radosťou. Znova som začal miništrovať, bolo to dokonca skoro každý deň čo som bol v kostole a miništroval som. Učil som sa o jednotlivých úlohách miništranta a postupne som naberal vedomostí a rástol som aj na duchu. Spoznal som aj nášho vtedajšieho bohoslovca, ktorý bol pre mňa vzorom. Vtedy som znova začal uvažovať o kňazstve. Po dvoch rokoch prípravy na birmovku som prijal dary Ducha Svätého a stal som sa dospelým kresťanom. Do kostola som chodil, každý deň. Začal som chodiť do nášho pastoračného centra, Prístav pod kostolom, kde som spoznal mnoho ľudí z našej farnosti. Spoznal som aj našich kňazov. Hlavne môjho pána farára. Keď prišlo rozhodovanie kam ísť po strednej škole na vysokú školu, rozhodoval som sa medzi Univerzitou v našom meste a Kňazským seminárom. Pán farár však videl že nie som úplne rozhodnutý urobiť ten krok, preto mi odporučil aby som ostal pri Žilinskej univerzite. Tam som študoval jeden akademický rok. Bol to intenzívny rok štúdia, lebo vysoká škola je úplne iný level, ako stredná škola. Zároveň to bol rok kedy som sa pýtal Pána počas adorácií a v modlitbe, čo mám robiť. Osudným sa stal ten jeden moment v mojom živote, keď mi Pán povedal: „Choď.“ Bolo to niekoľko dní po tom čo mi farár hovoril o tom, že biskup prijíma kandidátov do kňazského seminára. Neváhal som a deň na to som oznámil svojím rodičom že chcem nastúpiť na vlak menom Kňazský seminár. Bolo to pre nich ťažké, ale chceli, aby som bol šťastný a v mojom rozhodnutí mi nebránili. Šiel som do farskej kancelárie kde som oznámil môjmu farárovi, že som sa rozhodol ísť do seminára. Potešil sa. Vybavil nám stretnutie u biskupa, kde som dostal požehnanie a povolenie si podať prihlášku. S pánom farárom sme povypisovali všetky veci, ktoré boli potrebné zaslať v obálke a bolo už len potrebne z mojej strany sa pripraviť na prijímacie konanie. To som úspešne zvládol. No a teraz som tu v Pánovej škole. Tu sa vzdelávam a formujem na to, aby som sa raz stal Kristovým kňazom.