Svedectvo - René

Ako malý chalan som občas chodieval miništrovať, ale po vzore väčšiny, aj ja som časom prestal, a to v neskorších ročníkoch základnej školy. Do kostola som chodil skôr z donútenia rodičov a medzi miništrantmi a rovesníkmi fungujúcimi vo farnosti som sa nikdy necítil dobre. Vnímal som ich skôr ako pokryteckých hercov, ktorí menia masku podľa toho, v akej spoločnosti momentálne sú. Bol som znechutený ich nespravodlivo získaným uznaním, ktoré si vyslúžili svojou plytkou pretvárkou. Celú dobu som sa snažil vyvliecť z povinnosti nedeľnej svätej omše. Omša bola pre mňa v najlepšom prípade stratený čas, v najhoršom masová lobotómia. Moji vtedajší kamaráti ma v tomto mojom postoji veľmi podporovali a spolu sme sa na veriacich smiali ako na naivných masách, ktoré si potrebujú vytvoriť víziu svojho “spasiteľa“, aby mohli svojou puritánskou morálkou ovládať životy iných. Tento názor som zastával aj v čase, keď som bol vidinou peňažnej odmeny zlákaný na birmovaneckú prípravu. Počas nej som sa vo svojich názoroch utvrdil a hladkal si ego, že som mal celý čas pravdu. Avšak poslednou časťou našej prípravy boli duchovné cvičenia v penzióne na Donovaloch. Spočiatku táto obnova prebiehala vcelku podľa predstáv, veľa programu prerušovaného občasným zhlukovaním na izbách. Záverečná časť týchto cvičení vo mne však ostala doteraz. Počas adorácie nám bolo oznámené, že tieto modlitby bývajú veľmi emotívne a máme s tým počítať. Úprimne som tomu vôbec neveril a prišlo mi dosť divné, keď prvý ľudia začali roniť slzy. V istom momente ma však sila mocnejšia ako ja, lepšia ako ja hodila na kolená a donútila ma po kolenách sa doplaziť až k Oltárnej sviatosti pričom som celú dobu plakal. Nepoznal som ten pocit, len som cítil, že je zrazu všetko ako má byť. Bola to pre mňa neuveriteľná skúsenosť, ktorá otriasla mojimi základmi. Na druhý deň som necítil nič. Akoby sa vôbec nič nestalo. Postupom času sa však bez toho, že by som si niečo všimol, začali meniť ako aj moje hodnoty, tak aj priatelia a spôsob, ako som ľudí videl a pristupoval k nim. Môj duchovný život sa začal v mojej izbe pri videách katolíckych tvorcov ako aj čítaní spisov svätcov ako sv. Tomáš Akvinský či sv. Augustín. V tom období som tiež spoznal program duchovného cvičenia Exodus a koncept svätej hodiny. Počas tejto svätej hodiny som často  prehodnocoval, kam chcem smerovať svoj život a v jednom takom momente mi napadlo, že čokoľvek v budúcnosti budem robiť, chcem byť Bohu čo najbližšie. Nič iné pre mňa ani po duchovnej, ani racionálnej stránke nemalo význam. Od toho momentu som začal pociťovať volanie ku kňazskému spôsobu života. Sám som však týmto myšlienkam a pocitom nepripisoval nejakú veľkú dôležitosť. Ku koncu môjho stredoškolského štúdia som si začal uvedomovať silu a potenciálnu dôležitosť môjho volania, ktoré som cítil a na popud môjho dobrého priateľa som ju začal konzultovať s kňazmi vo farnosti. Tí mi však aj spolu s mojou blízkou rodinou povedali, že bude lepšie aspoň rok počkať a zažiť lásku či štúdium. Nechcel som na tieto podmienky pristúpiť, srdce mi horelo za Kristom a mal som vo svojej ceste jasno. Kňaz, ktorý sa mi za tú dobu stal blízkym priateľom, však počas môjho rozlišovania v poslednom ročníku náhle zomrel a ja som nevedel kam ďalej. Prosil som Boha, aby mi ukázal cestu tak, aby som ju našiel. Nedávno od tej udalosti sa konala ekonomická olympiáda na základe ktorej ma bez prijímacích skúšok zobrali na ekonomické štúdium do Košíc. Bolo to ako blesk z jasného neba a bol som presvedčený, že tá udalosť nebola náhodná. Počas tohto štúdia som aj zažil prvý vážnejší vzťah, počas ktorého som myšlienky povolania vytesňoval z mysle. Napriek pomerne uspokojivému štúdiu, veľmi dobrým vzťahom s vernými priateľmi a výbornej priateľke, niečo chýbalo. Aj keď som tušil čo, chcel som nájsť odpoveď niekde inde a odmietal som veriť tomu, že ma Boh odhovoril od seminára a dal mi do života osobu, s ktorou som si vedel prestaviť prežiť život. Nakoniec som došiel do takého bodu, že možno posunúť môj vzťah na vyššiu úroveň je to, čo do mojej komplikovanej životnej skladačky chýbalo. Bolo to počas skúškového obdobia v letnom semestri, kedy som vážne ochorel a ostal hospitalizovaný v martinskej nemocnici. Rozmýšľal som a chcel som veriť, že ma Boh chce aj týmto udalosťami niečo naučiť. Mal som izbu sám, takže som mal dostatok času na rozjímanie a modlitbu, kde som sa Boha pýtal čo ďalej. Vtedy som si uvedomil, že moje volanie do seminára nikdy nezmizlo. V tom okamihu som Bohu sľúbil, že vždy pôjdem tam, kam ma volá a zvyšok nechám na Ňom.